(Balans 1-2/2019)
My, homeopati, si vo svojej praxi vypočujeme rôzne príbehy. Častokrát sa od bežných zdravotných problémov dopracujeme k boľavým ranám, siahajúcim až do detstva. Udalosti, ktoré pacienti zažívajú, vytvoria hlboké jazvy na duši a poznačia ich na celý život. Pre nás, sú tieto udalosti bodom, v ktorom začal problém. Pomocou homeopatie dokážeme povoliť tlak, uvoľniť myseľ, predstavy, v ktorých klienti uviazli. Tí následne roztiahnu krídla, znova sa nadýchnu a začnú si užívať život plnými dúškami.
Prinášam Vám dva príbehy, na prvý pohľad úplne rozdielne, no spojené stratou milovanej osoby. Momentom, kedy bezstarostný život nabral úplne iný smer. Takto to bolo aj v prípade, sofistikovanej štyridsaťročnej ženy, ktorá dlhé roky trpí na alergiu. Po prebratí zdravotného stavu a otázke, kedy sa problém začal, rozpovedá zaujímavý príbeh z detstva.
Keď mala dvanásť rokov, zomrel starý otec. Človek, ktorého milovala najviac na svete, viac ako vlastných rodičov. U starkých vyrástla, do jej troch rokov sa o ňu starali denne, následkom čoho si nikdy nenašla k rodičom cestu. Otec pracoval mimo mesta a s mamou si nerozumela.
Starký bol silná osobnosť. Do svojej smrti bol hlavou rodiny, riadil ju, smeroval. Po jeho odchode ostalo prázdno. V šestnástich rokoch spoznala svojho manžela, ktorý je kópiou starého otca.
„ V mnohých veciach som v ňom videla starkého. Všetko vyrieši, vie sa postarať o rodinu. Užívam si život pri ňom…“
Ako sa odvíja klbko spomienok, z ničoho nič začne žena samu seba opisovať ako neschopnú, niekoho, kto nevie chytiť život do vlastných rúk. Keď chce niečo urobiť, potrebuje to odsúhlasiť. Pred 10 rokmi sa kvôli manželovej práci odsťahovali z jej rodiska a ona sa s tým nevie vnútorne vyrovnať, odpútať sa. Seba opisuje ako niekoho, kto je iný. Vyvádzajú ju z rovnováhy rôzne konflikty v práci, má strach prikloniť sa na nejakú stranu. Má strach, že by to neustála, potrebuje byť dobrým človekom. Rodina je pre ňu veľmi dôležitá. Desí ju predstava, že by sa jej manželovi niečo stalo. Okolo seba sústreďuje ľudí, ktorí neriešia zbytočnosti. Najradšej má rastlinky. „ Milujem kvety. Ten pocit, keď sa môžem babrať v zemi na chalupe. Mám tam také svoje kráľovstvo.“ Hneď vymenuje niekoľko kvetín, ktoré má najradšej. Pivóniu, hortenziu, ruže, levandule…
Vedela som, že výber lieku pre túto jemnú osôbku, bude z rastlinnej ríše. Cítila sa ako dieťa, ktoré nestihlo vyrásť. Čas strávený so starým otcom a jeho smrť ju zasiahli hlboko vo vnútri. Hľadala samu seba rôznymi spôsobmi. Cítila sa odrezaná od svojich koreňov. Bez súhlasu manžela, ktorý je obrazom starkého, nemá odvahu pustiť sa do niečoho sama. Liekom na jej stratu bola PAEONIA OFFICINALIS – pivónia.
Po šiestich týždňoch mi volala: „Cítim sa tak zvláštne, akoby som začala rásť.“ Postupne sa otvára, viac komunikuje s manželom, deťmi, aj s kamarátkami. Po sedemnástich rokoch bola na dovolenke sama bez manžela, začala si užívať život. Jej pohľad na niektoré veci sa úplne zmenil. Najkrajšie slova pre mňa boli, keď povedala: „ Je až prekvapujúce, aké emócie zo mňa idú, každú jednu sa snažím prežiť naplno, kým odíde.“ Bolo z nich cítiť odhodlanie a začínajúcu sebalásku.
Druhý príbeh je o mamičke na materskej dovolenke, ktorá bojovala s nekontrolovateľnými výbuchmi hnevu. Prišla ku mne energická, hrdá a silná mladá žena. Samu seba vidí ako výbušnú, agresívnu. V jej predstave dokonca ani pes nemôže mať posledné slovo. Rýchlo sa nahnevá, avšak vzápätí si uvedomí, že to prehnala, zmierni svoj postoj. Aj tak sa ale sama seba pýta, či situáciu musela až tak hnať do extrému. Jej najväčší hnev je na manžela a svokru. Podľa jej svokry je nikto. Nemá otca, v porovnaní so švagrinou jej chýba spoločenské postavenie. Cíti sa preto ukrivdená, ponížená. Tým, že sa nevie pretvarovať a hrať divadielko, vznikajú medzi ňou a svokrou časté konflikty. Pre svokru je príliš tvrdá a samostatná.
Keď mala desať rokov, otec ju zobral na dovolenku bez mamy a malej sestry, kde nečakane zomrel. Veľmi tým trpela a plakala. Na pohrebe si pri pohľade na mamu povedala, že kvôli nej musí byť silná. Prestala plakať, zatvrdila sa.
Celé detstvo vyrastala u starých rodičov, s mamou si nikdy príliš nerozumeli, bola totiž otcov miláčik a mama na ňu žiarlila. Po jeho smrti sa všetko ešte zhoršilo. Večné konflikty viedli k tomu, že po maturite odišla z domu a začala sa starať sama o seba. Jej mama si našla priateľa, ktorý skomplikoval vzťah mamy a mladšej sestry.
„Mama má vždy len jeden stredobod vesmíru. Najprv to bol otec, potom sestra, a teraz jej nový priateľ. Ja som to nikdy nebola.“
Celá situácia sa natoľko zhoršila, že v dvadsiatichdvoch rokoch sa začala starať o dvanásťročnú sestru. Vo vzťahoch vyhľadávala starších partnerov, snažila sa vykompenzovať stratu otca. Ak ju však vzťah prestal baviť, nemala problém skončiť ho. Naučila sa neprejavovať svoje city.
„ Nechápem, ako som mohla skončiť s terajším manželom , sme rovnako starí. Som komplikovaná povaha, vždy si poviem svoj názor. Manžel je veľmi prispôsobivý, ani pred vlastnými rodičmi si nepovie svoj názor. Pri výchove chce byť ten dobrý. Ja som tá, ktorá doma velí. A to ma rozčuľuje, chcem, aby on bol ten silnejší, môj ochranca. “
Pred rokom potratila. Od manžela čakala podporu, no nedočkala sa. Ani svokrovci jej nepomohli so starším synom. Cítila obrovské sklamanie a doteraz manželovi úplne neodpustila.
Tretie tehotenstvo malo byť ukončené o dva týždne skôr pre zlyhávanie placenty . Tesne pred nástupom do nemocnice sa manžel a syn nakazili od príbuzných črevnou virózou, s ktorou vedome prišli na návštevu. U ženy sa problémy prejavili po nástupe do nemocnice. Kvôli viróze a strachu o jej život a život bábätka, ukončili tehotenstvo sekciou.
„Nahnevalo ma, ako mohli takto ohroziť mňa aj malého. Vďaka nim som ja ohrozila ostatné pacientky, ktoré aj niekoľko týždňov ležali v nemocnici. Bolo to od nich veľmi nezodpovedné. Chcela som rodiť normálne. Doteraz som sa nevyrovnala so sekciou. Asi preto som vkuse od pôrodu chorľavá.“
Všetky problémy jej vždy išli cez žalúdok, roky trpela silným pálením záhy, keď bola v strese. Teraz sa všetko odráža ochorením dutín, hrdla, uší.
Miluje zvieratá, asi preto neznáša zvieracie vzory na oblečení. Z hadov má panický strach.
Nikomu by vedome neublížila, bojí sa, že by sa jej všetko mohlo vrátiť. Má strach, že by zostala sama ako jej babka, ktorá nebola príliš dobrá žena a zomrela opustená. Nebojí sa smrti ako takej, skôr má strach, že niekomu z jej blízkych sa niečo stane a ona príde o možnosť kompletnej rodiny. Túži byť najlepšia mama, no zároveň chce vychovať slušné deti, ktoré poznajú hranice. Jej ideál je milujúca rodina, kde by si konečne vykompenzovala otcovu stratu a maminu ignoráciu. Miluje vodu a plávanie, lebo voda z nej zmyje všetky problémy a prinesie úľavu, čo je však trochu paradox vzhľadom k tomu, že jej otec sa utopil. Párkrát sa jej o ňom snívalo. V tých snoch ju vždy zachraňoval, alebo sa zobrazoval ako lev, symbol ochrancu. Na poslednú otázku, v čom je jej hlavný problém , odpovedala: „Ja som vlastne naštvaná na manžela, že je taký slabý. Ja musím byť tá silná v rodine! Strácam sa sama v sebe.“
Počas celého nášho rozhovoru sálala zo ženy energia, ráznosť, bojovnosť a hnev na maličkosti. Má rada pravidlá, poriadok a určitú hierarchiu v rodine. Bolo jasné, že výber lieku bude zo živočíšnej ríše. Strata otca, túžba po dome, usporiadanej rodine a to, že sestre nahradila matku, ma viedlo k LAC LEONINUM, mlieku levice. Žena levica je veľmi zodpovedná, má pocit, že všetku prácu musí urobiť sama a berie na seba viac, než je správny podiel zodpovednosti. Často preberá na seba povinnosti muža, ktorý nie je schopný priložiť ruku k dielu.
Po ôsmych týždňoch pri kontrole povedala:
„Som v pohode, všetci naokolo mi vravia, že som taká ako predtým. Už tak nevybuchnem, nevytočia ma maličkosti, hlavne môj bezdôvodný hnev na deti zmizol. S manželom je všetko v poriadku. Jeho správanie ma už tak nehnevá, minule som bola dokonca hrdá, keď mi povedal, že aj pred rodičmi si konečne povedal svoj názor. Len so svokrou to nie je stále úplne ideálne, no snažím sa. Bude ešte dlho trvať, kým dospejem do bodu, že ma jej postoj prestane vytáčať.“ Všetko sa postupne vyrovnáva a aj jej reakcie nenaberajú taký strmý spád. Jej prudká povaha skrotla, ale osobnosť ostala.
V oboch prípadoch ostali opustené deti bez lásky rodiča, matky . Necítili bezpečie, stabilitu. Ich cieľom sa stalo vybudovanie milujúcej rodiny, harmonického domova. Prvá žena v sebe ukrývala jemné sofistikované dieťa, ktoré ostalo samé a opustené, stratilo bezpečný domov, lásku osoby, ktorá nahrádzala rodičov.
Z druhej ženy vyrástla hrdá, silná, ale nedocenená žena, ktorá hľadala silné milujúce objatie po smrti otca.
Obe nakoniec zjednotili svoju osobnosť, ich prístup k životu sa zmenil. Postupne si plnia svoje sny a túžby.
Život nie je dokonalý, a nikdy ani nebude. Všetky naše rozhodnutia sa niekam zapisujú, no rodina a priatelia sú ako maják, ktorý nám pomôže nabrať ten správny smer. Preto je veľmi dôležité, aby naše telo a duša boli v harmónii. Potom si môžeme všetky tieto hodnoty užívať plnými dúškami.